Temperamentná Bulharka

Septembrový klub sa niesol v znamení odchádzajúceho leta a ženskej poézie. Do nášho literárneho klubu prijala pozvanie poetka, matka a milovníčka vôní Silvia Dlugolinská, ktorá vystupuje pod svojím umeleckým menom Mirizmá Kirkov. Tento pseudonym sa zrodil vďaka jej bulharským koreňom, ku ktorým sa hlási celý život na deväťdesiatdeväť percent. Keď bola malé dieťa, starí rodičia jej hovorili Miriši. Tajomné slovo Miriši znamená v bulharčine, že dieťa vonia. Mirizmá je teda vôňa a Kirkov je priezvisko za slobodna.
Mirizmin otec pochádza z maličkého rybárskeho mestečka Lom, ktoré sedí na hranici s Rumunskom. Na Bulharoch sa jej najviac páči, že sa na nič nehrajú, napriek chudobnejším pomerom sa vedia so všetkým podeliť, v komunikácii a temperamentom pripomínajú Talianov a rodina je pre nich nadovšetko. Úcta k matke a ženskosti, múdrosť, láska a prežívanie s rodinou, to všetko sa pretavuje aj do jej básnickej tvorby. Nosná téma jej poézie je žena, vnímanie seba a prijatie svojej role.
Momentálne žije a pracuje pod Tatrami a v Tatrách v cestovnom ruchu, je členkou Popradského a Spišského literárneho klubu.
Debutovala v roku 2014 zbierkou básní s názvom Mirizmá, z ktorej nám čítala ukážky. Napriek tomu, že cesta k vydaniu debutu bola kľukatá, oslovili ju z malého popradského vydavateľstva, ktoré jej dalo priestor a voľnú ruku. Istú zásluhu na tom mal aj už zosnulý známy básnik Pavol Hudák.
Jej kamarátsky vzťah s Hudákom začal už na strednej škole, keď sa zamilovala do jeho básnickej zbierky Broskyňový súmrak, v tom čase ešte vôbec netušila kto je autor, neskôr sa s ním stretla na čítačke a na literárnych podujatiach v Poprade a okolí. Vďačí mu za veľa a bez neho by jej debut zrejme neuzrel svetlo literárneho sveta.
Literárne kluby ju naučili prirodzenej pokore a pozerať sa na svoju tvorbu ako čitateľ, nie ako autor, čo bolo pre ňu veľmi dôležité.
Za svoju tvorbu získala ocenenie aj na literárnej súťaži Literárna Senica, na ktorú bude ešte dlho pamätať. V porote si totiž mysleli, že Mirizmá Kirkov je autor – muž, spomenula si na túto vtipnú príhodu z odovzdávania cien.
Ako matka piatich detí je veľmi rada, že aj keď nepíšu, aspoň čítajú a knihy sú s nimi celý život. Začalo to už v detstve, keď im čítala okrem iných aj bulharské rozprávky z knižiek od starých rodičov, ktoré má dodnes doma a stráži si ich ako poklad. Jeden zo synov je výtvarne nadaný a dokonca ilustroval aj jej debutovú básnickú zbierku.
Autorka pripravuje svoju druhú knižku, v ktorej sa objavujú okrem básní aj prozaické texty. Rukopis s pracovným názvom Žena bez hlavy je síce hotový, no stále váha a nie je si istá, či ho aj vydá, zatiaľ, ako vraví, „sedí doma, ukrytý v šuplíku“. Čas tejto intímnej tvorby o šialenstve a duši človeka vraj ešte nedozrel.
Jej vzťah k bulharskej literatúre je vrúcny, no na Slovensku sa k autorom bulharskej poézie v origináloch podľa autorkiných slov dostáva ťažko. Jej obľúbenou autorkou je slávna bulharská spisovateľka, poetka, prekladateľka a autorka detských kníh Dora Petrova Gabe. Mirizmá by sa rada angažovala v nejakom projekte, ktorý by priniesol na Slovensko bulharských autorov a ich súčasnú literárnu tvorbu, ktorá je pre nášho čitateľa v podstate neznáma.
Na záver svojho rozprávania Mirizmá prezradila, že je doslova „úchylná“ na vône. Miluje ich od detstva, vôňa z bulharskej ruže, ktorá je veľmi populárna a tradičná, vône esenciálnych olejov eukalyptus, vôňa dieťaťa, ale aj nepríjemné pachy či vône rôznych predmetov, látok, prostredia. Naučila sa ich neutralizovať a prijímať, aj v tej nevábnej vôni vie nájsť emóciu a poéziu. Na svet a život okolo seba sa totiž vždy pozerá poetickým videním.
V ďalšej časti klubu sa so svojou novou tvorbu predstavil redaktor SKN Peter Haško a všetkých prítomných nielen prekvapil, ale aj pobavil svojou poviedkou Ako som sa v 27 rokoch pokakal.
Okrem stálych návštevníkov klubu sa tohto dnešného zúčastnili aj klienti sociálneho zariadenia Humanitár v Levoči a online sa pripojili siedmi účastníci.
Na záver ukážka z Mirizminej tvorby, ktorú pečítala Daniela Dubivská.
Sneží
hoci je teplo
dýcham v každej veci
rozhádzanej u nás v byte
zatúlané slova sa tak kopia
na gauči a posteli
po detskom smiechu
zrazu je tak čisto
Martin Hlavatý