ÚvodArchív aktualít › Vo februári napriek zime so Slniečkom

Vo februári napriek zime so Slniečkom

Hostia, ktorých si na stretnutia Literárneho klubu SKN prizývame, mávajú rôzne literárne zamerania. Besedovali sme s básnikmi a poetkami, prozaikmi a prozaičkami, naše pozvanie prijali aj literárna vedkyňa, herci, bábkoherečky, dokonca aj tvorcovia piesňových textov - i v úlohe hudobníkov. Prvé tohtoročné stretnutie, ktoré sa konalo 6. februára svojou prítomnosťou tentoraz obohatila Ľubica Kepštová, šéfredaktorka Slniečka, najstaršieho slovenského časopisu pre deti.

Ľubka, ako ju roky poznám, - editorka, prekladateľka a literárna vedkyňa - je zároveň aj poetkou, ktorá sa okrem zostavovania knižiek pre deti venuje vlastnej detskej tvorbe (Komínový panáčik, 2001) a na konte má aj knihu poézie pre dospelých (Moje srdce má prázdniny, 2008). „Nie som autorka, ktorá píše často. Píšem len vtedy, keď mám na to vážny dôvod, mnohé svoje myšlienky a postrehy si zapisujem do slovníčkov, kde možno ako semienka čakajú na ďalšie prebudenie.“ uvádza vo svojom autorskom profile na stránke Literárneho informačného centra (LIC), ktoré ju zamestnáva. O to viac sa venuje práci v Slniečku. Od r. 1989 ako redaktorka, od r. 1993 ako zástupkyňa šéfredaktora, dnes už ako šéfka. Štyri roky (1985 – 1989) pracovala v knižnici a v dome detí a mládeže, s literatúrou pre deti je teda zviazaná celý svoj pracovný život. Na debatu o knihe pre najmenších sme, ako sa ukázalo, oslovili jednu z najpovolanejších. Dozvedeli sme sa nielen o histórii Slniečka, ale aj o ľuďoch zvučných mien, s ktorými spolupracovala, i o tých, ktorí tento časopis tvoria dnes. Nešlo a nejde pritom len o spisovateľov, ale aj o ilustrátorov minimálne troch generácií. Ich dielka s kolegyňou nielenže rediguje, ale robí všetko pre to, aby sa dostali aj tam, kde patria, teda k deťom do škôl na celom Slovensku. Sama ich aj navštevuje. Na besedách s nimi hovorí o všetkom, čo ich zaujíma, o čom by rady čítali. Ako sama priznala, popri počte iných časopisov pre deti to považuje za nevyhnuté. Už aj preto, že nie všetky prinášajú potrebnú literárnu a výtvarnú kvalitu. O tom, že medzi deťmi je doma, nás presvedčila aj na besede so žiakmi levočskej ZŠI, ktorú absolvovala ešte dopoludnia na oddelení pre deti.

Ľubka v rámci LIC-ky spolupracuje s ľuďmi, ktorí majú na starosti propagáciu slovenskej literatúry najmä v zahraničí. Dozvedeli sme sa teda nielen to, ako sa pripravujú a ako prebiehajú medzinárodné výstavy, ale aj to, aký kredit má vo svete naša kniha. Špeciálne detská sa nemá za čo v nijakej konkurencii hanbiť. Sama jej pomohla viacerými prekladmi, mnohé zostavila.

Diskusia, ktorá sa len v úvode tvárila ako moderovaná, aj tentoraz veľmi skoro prešla do spontánnej debaty a my sme takmer zabudli dať priestor aj jej tvorbe. Milá a „slniečkovsky“ usmievavá Ľubka napokon priestor na ňu dostala, aj keď len dvakrát.

Na to, že čas plynie, nás množstvo otázok, jej odpovedí a reakcií z publika zabudlo výraznejšie upozorňovať, a tak sa čas rozchodu (opäť piata hodina) aj tentoraz priblížil veľmi rýchlo. Na klasické čítanie autorských textov z radov prítomných sa už síce nedostalo, ale nachladnutiami trochu zredukovanému počtu prítomných to evidentne neprekážalo.

Priestor na niekoľko ďalších slov s našou hostkou sme s Dankou Dubivskou, vedúcou klubu, mali ešte v autobuse cestou na stanicu v Spišskej Novej Vsi. Bola to tiež milá, aj keď už tmou zahalená cesta.

Ján Petrík

Na začiatok stránky Tlač stránky