Vianočný literárny klub plný prekvapení a nielen tých plánovaných

Aj tohtoročný vianočný literárny klub bol mnohými vecami iný ako ostatné. Konal sa v utorok 16. decembra v SKN v zasadačke, kde prišli iste všetci plní očakávaní. V prvom rade nás veľmi milo prekvapila herečka a dlhoročná načítavateľka zvukových kníh v Slovenskej knižnici Mateja Hrebendu v Levoči, pani Beáta Drotárová, ktorú som okamžite po jej príchode spoznala a povedala som: „Jeej, vy už ste tu, už ste očakávaná.“ V tej chvíli v zasadačke ešte nikto nebol. Literárny klub začínal o 13, 00, o chvíľu sa všetci hrnuli dovnútra, zasadačka sa naplnila a vianočné stretnutie mohlo pokojne začať.

Pani Drotárová je veľmi milá, zhovorčivá, rozpráva pútavo a bola naozaj zaujímavou hostkou. Spočiatku rozprávala najmä o svojej divadelnej kariére, o tom, ako sa dostala do divadla, ako vôbec nechcela byť herečkou, že bola dieťaťom učiteľov a nikto z jej najbližšej rodiny sa nepustil po hereckej dráhe ako ona. Okrem toho, že spomínala svojich kolegov z divadla, rozprávala aj o tom, ako učila niektorých súčasných hercov a podelila sa s nami aj o svoju vlastnú tvorbu. Prvú báseň napísala k otvoreniu školského roka, pretože nevedela zohnať nič, čo by mohla pri tejto príležitosti recitovať. Napísala ju na otcov popud. Nesmiem zabudnúť spomenúť, že úplný začiatok jej kariéry bol plný poézie. Zúčastňovala sa súťaží, kde zvyčajne vyhrávala prvé miesto za druhým - za prednes poézie. Tak sa dostala na Vysokú školu múzických umení a časom obsadila rôzne roly v divadelných hrách, ale aj vo filmoch.

Po zaujímavých otázkach a rovnako zaujímavom rozprávaní o herectve sme sa dostali k načítavaniu zvukových kníh. O tejto kapitole svojho života rozprávala naša hostka rovnako zanietene ako o divadle, ak nie viac. Nezabudla spomenúť, že má rada Levoču a veľmi rada a čoraz častejšie sa sem vracia. Spomenula autorov, od ktorých knihy načítava najradšej - najmä od zahraničných autoriek, ale má rada aj slovenské. Sú však aj knihy, ktoré nečíta rada, alebo sa pri nich necíti komfortne. Reč sa teda zvrtla aj na erotické knihy, z ktorých spočiatku nemala príliš dobré pocity, ani ich nechcela čítať, no švagriná ju presvedčila, že nevidiaci si takéto veci môžu predstavovať najmä pomocou kníh a na knihy tohto druhu si postupne zvykla. Napokon prečítala niekoľko svojich obľúbených a veľmi pekných myšlienok z kníh, s ktorými sa stotožňuje, alebo ju nejakým spôsobom chytili za srdce.

Rozprávanie nám spestrili pomedzi rozprávanie dvaja hudobní hostia - Natália Čurillová a Tomáš Šimonovič, ktorí mali vo svojom repertoári vianočné slovenské piesne, ale napríklad aj pôsobivé hity Beatles.

Otázky, ktoré padli, boli tiež veľmi zaujímavé. Vďaka nim sa Beáta Drotárová rozrozprávala aj o svojom manželovi Milanovi Drotárovi, ktorý v SKN tiež načítaval knihy a vďaka ktorému prišla do Levoče, ale aj o svojich deťoch. Má syna a dcéru, ktorá sa takisto venuje herectvu a dabingu. Hovorila citlivo o zoznámení sa s manželom a o tom, ako ho najprv vôbec nezaujímala, no neskôr ho zmenil názor. So stratou manžela sa dodnes nevyrovnala. „Niekto nedostane toľko lásky za celý život, ako som dostala ja za sedem rokov manželstva,“ skonštatovala. Mnohí kládli otázky a diskusia bola veľmi zaujímavá.

Na rad prišla aj vlastná tvorba autorov klubu. Ako prvá som čítala svoju vlastnú poviedku s názvom Svetlo medzi regálmi. Mala som poriadnu trému a obávala som sa, či sa môj text bude páčiť. Napokon to nebolo vôbec zlé. Pani Drotárová ma veľmi milo prekvapila, moja poviedka sa jej veľmi páčila, údajne vôbec nevnímala, že som nevidiaca, ale človek, ktorý funguje na plné obrátky. Zabudla som vtedy spomenúť, že to bol zámer. Kritika Petra Haška bola konštruktívna a veľmi pravdivá - v poviedke mi chýbali dialógy, ktoré by dodali textu dynamiku. Súhlasila aj vedúca klubu a moderátorka Daniela Dubivská. Takýto spôsob kritiky nevnímam vôbec negatívne, práve naopak, kritika ma posúva vpred a pomáha mi. Sama som uznala, keď už bola poviedka pripravená pre literárny klub, že keby mala dialógy, text by bol živší a bohatší. Beriem to ako ponaučenie pri písaní ďalších príbehov a teraz už viem, že k textu je dôležité sa stále vracať a odhaliť jeho nedostatky. Vnímam to ako naozaj dobrú skúsenosť.

Nakoniec načrel do svojho básnického sveta Peter Haško a prečítal nám niekoľko krátkych a veľmi vtipných básničiek na odľahčenie. Aj sme sa zasmiali, ale v pozitívnom slova zmysle. Bol to veľmi dobrý záver popoludnia. Okrem toho sa k nám štrnástim pripojili aj deviati hostia online. Na stole sme mali rôzne dobroty, nalieval sa punč i víno, každý si mohol dať podľa chuti. Literárny klub bol veľmi zaujímavý a obohacujúci. Najbližší v novom roku nás čaká vo februári, a ja verím, že všetci sa už nevieme dočkať. Iste bude takisto plný zaujímavých a poučných momentov a nepochybujem, že príde aj zaujímavý hosť. Už sa neviem dočkať a iste nie som sama.

Viktória Feketeová