ÚvodArchív aktualít › „Saxík je sexi,“

„Saxík je sexi,“

...počul som sprostredkovane poznámku jednej z účastníčok predvianočného stretnutia Literárneho klubu SKN. Hneď na druhý deň som ju rád tlmočil hosťovi stretnutia, saxofonistovi Slavomírovi Rakytovi. Spolu s poďakovaním za atmosféru, ktorú s druhým hosťom, literátom – mladým básnikom a prekladateľom Matejom Barčom a hojným počtom ďalších účastníkov vytvorili.

Stretnutie sa konalo 12. decembra v zasadačke SKN a ja som si len potvrdil, že „saxík“ je naozaj nesmierne príjemný nástroj. Najmä v rukách človeka, ktorý to na ňom vie. So Slavom, muzikantom a učiteľom ZUŠ-ky v Spišskej Novej Vsi sme sa o tom rozprávali viackrát. Okrem iného mi z našich debát v pamäti najviac utkvela poznámka, že zo všetkých známych hudobných nástrojov má zvuk saxofónu najbližšie k ľudskému hlasu. Popri zvukovej súhre obidvoch slov, navyše v atmosfére plnej príjemných rozhovorov, už potom k oceneniu pojmom sexi nemuselo byť ďaleko.

Otázky hosťom tentoraz nekládla len moderátorka a vedúca klubu Danka Dubivská, ale aj ostatní účastníci. Stretnutie začínal Slavo hrou na altsaxofón a tak sa aj úvodný rozhovor točil okolo neho. Pôvodne vyštudovaného strojára z Brezna to už po strednej škole, ale aj po štúdiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, ťahalo k hudbe, a tak absolvoval aj košické Konzervatóriu Jozefa Adamoviča. Pôvodne sa venoval hre na trúbku, ale nakoniec si ho získali saxofóny. Podobne ako mnoho jeho žiakov, medzi ktorými, ako sa vyjadril, je dnes paradoxne viac dievčat. „Možno podľa vzoru Lízy zo seriálu Simpsonovci,“ zažartoval a okrem iných zaujímavostí z vyučovania v škole, spomenul aj príhodu s olizovaním saxofónového plátku, ktorý si musí vedieť saxofonista navlhčiť, aby mu nástroj ladil. Keď k takému úkonu viedol aj svoju dospievajúcu žiačku, pobavila ho jej ostýchavosť. Kvôli nej nebola ochotná „vlhčiť si plátok ústami“ v jeho prítomnosti. Korunku celej situácii nasadila, keď ho požiadala o možnosť ísť to urobiť na WC.

Pomedzi skladby, v rámci ktorých nám predviedol aj alt- a sopránsaxofón, bol priestor aj pre poéziu a rozhovor s druhým hosťom stretnutia. Študent slovenského jazyka a dejín Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave z Hnilčíka je členom Spišského literárneho klubu. Svoje básne ešte samostatne nepublikoval, ale okrem vlastnej tvorby sa venuje aj prekladu. Na stretnutí sa prezentoval viacerými vlastnými básňami a po jednom z prekladov ruského básnika Michaila Jurjeviča Lermontova a francúzskeho básnika Paola Verlaina. Možnosť počuť báseň prečítanú v jej origináli a aspoň zvukovo ju porovnať s jej prekladom, nie je každodennou záležitosťou. Celkom isto teda bola aspoň ozvláštnením stretnutia. Šťastnejší mohli byť tí, ktorí ruštinu alebo francúzštinu ovládajú.

Z rozhovoru vyplynulo, že pokiaľ ide o jazyky, je samoukom. Ruštinu však do štádia, kedy sa už pokúša prekladať poéziu, zvládol za dva roky, podobne sa mu darí s francúzštinou. Na otázku, ku ktorému z predmetov, ktoré študuje, má bližšie a ktorej z týchto oblastí by sa chcel viac venovať, sa priznal, že výber nebude mať ľahký. Cestu však vidí v ich spojení. Ako povedal, aj slovenčina (literatúra) má svoju históriu a rád by sa jej venoval aj ako autor.

Som presvedčený, že svojimi vedomosťami zo svetovej, zvlášť z ruskej a francúzskej literatúry, prekvapil nejedného účastníka stretnutia klubu. Priestor na ich prezentáciu mu síce dávalo len uvedenie jednotlivých prekladov, ale treba povedať, že to boli zasvätené, celkom isto nielen v škole získané vedomosti. Sympaticky pôsobilo aj jeho prirodzené rusofilstvo, ktoré opiera o poznanie kultúry tohto početného národa a ktoré nijako neskrýval. V súvislosti so súčasnou úrovňou všeobecnejšieho poznania ruskej literatúry na Slovensku a množstva jej prekladov vyjadril sklamanie. Najmä v tom zmysle, že sa príliš ľahko a dobrovoľne vzdávame niečoho, čo má naďalej svetovú úroveň.

Aj keď sa zdalo, že sa na poslednom, už aj vianočne ladenom stretnutí autorov a priaznivcov literatúry, nebudú čítať vlastné texty, jedným nás predsa len potešil pán Ličko. Našu pozornosť na blížiace sa sviatky okrem vianočného pečiva a pohárika vína upriamila i jeho báseň inšpirovaná reálne, v kontexte dnešnej doby zažitým kresťanským pozdravom „Bože daj zdravia!“

Som presvedčený, že práve jej obsah nás po jej dočítaní nechal tichými, uvažujúcimi nad dobroprajnosťou, ktorej akoby novou dobou ubúdalo.

Nech jej je dostatok aj v ôsmom roku existencie Literárneho klubu SKN, lebo ten siedmy sme 12. decembra uzavreli.

Ján Petrík

Na začiatok stránky Tlač stránky