Nemáme sa čoho báť

Košická rozhlasová redaktorka STVR Ivana Jachymová vymenila v utorok svoj rozhlasový mikrofón za ten náš klubový a prišla medzi nás. 17. júna popoludní sme teda klubovali doma, v zasadačke SKN a moja bývalá kolegyňa z košického rozhlasu hneď po privítaní nezabudla dodať: „Veľmi som sa na vás tešila a bola som na vás zvedavá. Doslova som si predstavovala, s kým sa tu dnes asi stretnem. Mám takú vlastnosť, že som veľmi zvedavý človek,“ priznala, no hneď dodala, že nejde o „hnusnú“ zvedavosť, keď chce niekto informácie, ktoré vie proti iným zneužiť. Vysvetlia, že ide skôr o spisovateľskú zvedavosť, na základe ktorej človeka lepšie pochopíme. Aj my sme boli samozrejme zvedaví na ňu, veď preto sme sa od začiatku vypytovali a diskutovali a striedavo aj zabávali, keď tie vážnejšie témy vystriedali i vtipné. Po mojich otázkach zazneli tie z publika a potešila aj aktívna účasť autorov ako sú Josef Zbranek, Marika Balunová a Peter Haško. Ale k nim a ich textom sa dostaneme neskôr.

Na moju otázku, či ju práve zvedavosť doviedla k práci redaktorky, odpovedala: „Bola to náhoda. A keď som si to uvedomila, aj konštelácia jedinečných okolností. Myslela som si, že bude zo mňa učiteľka gymnázia a budem oduševnene učiť históriu a slovenčinu, ale okolnosti boli také, že práve vtedy hľadali niekoho do literárnej redakcie v Košiciach a vtedajšia šéfka Marta Szattlerová zavolala na fakultu a pýtala sa, či tam nemajú nejakého vhodného kandidáta.“ Nič z toho netušila, keďže práve stála na chodbe vystrašená pred štátnicovou skúškou s pocitom, že nič nevie...až dnu jej skúšajúci oznámil, že by sa mohla ísť pani Szatlerovej ukázať. So smiechom dodala: „Iba som poznamenala, že predsa ešte nemám urobenú ani štátnicovú skúšku.“ Všetko však dobre dopadlo, do rozhlasu napokon predsa len zašla a miesto redaktorky i dostala. „Také boli teda okolnosti a jednoducho som tam,“ dodala. Keďže je študijný typ, priznala, že veľa číta, aby sa veľa dozvedala a najviac ju na jej práci baví pripravovať samotné relácie. „A zabúdať sa pri tom...a tiež som dosť dôsledná a trpezlivá, takže si na príprave potrpím,“ prezradila.

Reč sa zvrtla aj na špecifiká rozhlasovej práce, trému, ktorú priznala aj Ivana, ale postupne si človek, ako poznamenala, poradí aj sám a uvoľní sa. Pri istej historke z rozhlasovej relácie si zaspomínala, ako bolo treba odpovedať na otázku – sú u vás medvede veľké? „Obliala ma pri nej akási horúčka a až neskôr som prišla na to, že odpoveď bola jasná – mala som povedať, že všetky medvede, ktoré stretneme, sú veľké,“ zasmiala sa a my s ňou. A pokračovala o tréme, na ktorú sa pýtalo i publikum: „Tréma je vlastne naša obava zo zlyhania.“ Aj ľudí pri rozhovoroch preto povzbudzuje slovami: „Nebojte sa, nemáte sa čoho báť, rozprávať je veľmi prirodzené.“ V tejto súvislosti spomína rada aj na svoju bývalú kolegyňu, ktorá ich z času na čas príde navštíviť do rozhlasu a ktorá svojim deťom vždy hovorieva vetu...nemáš sa čoho báť. „Uvedomila som si, že je to veľmi dôležitá a nádherná veta, ktorú si môžeme všetci spoločne vysloviť. Ja som človek, ktorý má svojho respondenta bezpečne previesť vysielaním a mám ho dostať do polohy, aby sa cítil dobre. Musí mi dôverovať, že sa nestratí,“ prezradila o nadobudnutej skúsenosti rozhlasová redaktorka.

Ale naopak, tvrdí, že aj počas vysielania sa môže hocičo stať a zlé skúsenosti človeka tiež obohatia a posunú. Hoci sa jej dlho pri redaktorskej práci nič zlé nestalo, raz predsa... „Hosť relácie sa mi ozval a potvrdil mi účasť. Bola som natešená, že konečne niekto, koho nemusím naháňať a kontrolovať, lenže háčik bol v tom, že som mu potvrdila zlý termín.“ V tom čase boli navyše Košice rozkopané kvôli výmene električkových tratí a to situáciu ešte viac skomplikovalo. „Bola som nesmierne nazlostená, ale napokon to dobre dopadlo, poprehadzovali sme program, jednoducho, keď sa vám to stane, nájdete riešenie,“ tvrdí I. Jachymová.

Na klube nás potešila viacerými príbehmi i cennými redaktorskými skúsenosťami, ktoré žiaľ, do jedného článku nevojdú, no my, ktorí sme si klub vychutnali naživo i online, sme ich nasávali s radosťou v priamom prenose.

Naše literárne a iné rozprávanie i spomínanie opäť obohatili naši autori. Josef Zbranek potešil a rozosmial aforizmami a my sme si ich vypočuli v podaní hostky. Aj ona pridala ukážku zo svojej tvorby, ktorú kedysi napísala pre rozhlas, žiaľ, inšpirovala ju smutná rodinná udalosť  a nazvala ju Deň, ktorý si budem pamätať, pokiaľ budem môcť.

Marika Balunová, ktorá prišla v sprievode pedagogičky Dany Jelínkovej zo Spojenej školy internátnej v Levoči, milo prekvapila prózou Zlodej Alfréd. Pôvodom rodáčka z Česka potešila nielen fantáziou, ktorú v texte uplatnila, no aj príjemnou interpretáciou. Text podobne, ako Peter Haško, prečítala v braili. Ivana v tejto súvislosti vyjadrila obdiv a čítanie brailu prirovnala ku klavírnym ťahom a sama si ich vyskúšala.

Peter sa vrátil v spomienkach na Karla Maya k staršej časti svojich príbehov a my sme s ním mali putovať až do Španielska, no všetko bolo napokon aj s mladým Mayom celkom inak. Nás nik pri úteku našťastie nepristihol, všetci sme sedeli a počúvali.

Na hostku texty zapôsobili a vyzdvihla ich prednosti aj talent a potenciál autorov. Ako hodnotiteľ sa ich ujal opäť aj Janko Petrík a nás potešilo, že medzi nás, ako pôvodne pri odchode do dôchodku sľúbil, prišiel. Ako odborný porotca bol síce kritickejší, no predsa len zhovievavý a padli aj slová chvály. To nás na raste našich autorov vždy teší, ich tvorivé kroky vpred.

V prach sme sa ani po kritike samozrejme neobrátili, ako predznamenal vo svojom aforizme Jožko Zbranek, skôr by sme brali inú možnosť. „Keď sa mi telo v prach obráti, tak budem konečne prachatý.“

Dobrou náladou sme klub uzavreli – klub naozaj bohatý na slovo, zážitky, humor, tvorbu i hojné publikum. V SKN nás bolo 13, online pripojených 8. Ďakujeme hostke i autorom za literárny vklad, publiku za účasť i zvedavé otázky. A verte alebo nie, klubovali sme tri hodiny.

Teraz v lete bude čas na oddych a zber inšpirácií. Takže v septembri, ak všetko vyjde, ako má, opäť na klube, opäť so ženou, tentoraz poetkou, ktorej meno vám prezradím naozaj až v pravý čas, aby sme nič nezakríkli. Dovtedy adieu a nech vás leto teší!

Daniela Dubivská