Naša Ema

Prvý tohtoročný klub začal vo veľmi dobrej nálade a pohode, naše pozvanie prijala poetka, zrelá a oceňovaná autorka Ema Malíšková, ktorá svoju literárnu cestu začala práve na prvých stretnutiach literárneho klubu pre nevidiacich v Levoči, ten jej neskôr pripravil cestu aj do Spišského literárneho klubu. Ako v úvode prezradila, venuje sa najmä vzťahovej poézii, no už ako žiačka Základnej umeleckej školy v Levoči snívala, že bude veľkou spisovateľkou a začala písať historický román, no prozaickú tvorbu ukladá len do tajného šuplíka a dosiaľ ju nikde nepublikovala. Jej básne nemajú názvy, no o to viac silnejšiu a mimoriadne vyzretú a kompaktnú intímnu poetiku.

Svoju tvorbu vníma ako proces, ktorý sa vyvíjal, kladie veľký dôraz na čitateľa, nepotrebuje si hladkať ego, potrebuje spätnú väzbu, a vždy ide o vzájomný dialóg s čitateľom,  aby ako autorka vedela, že rozumie, čo básňou chcela povedať.

Svoje skoršie literárne úspechy intenzívne neprežívala, brala ich len ako výhru, keď sa zo súťaže vrátila domov, papiere, na ktoré písala ďalšie básne, neboli diplomy – ako vraví, boli to len čisté stránky a diplomy jej tvorbu nezlepšili. Oveľa viac si cení všetky skúsenosti, ktoré jej dali literárne kluby, naučili ju, ako byť človekom a ako dekódovať životnú skúsenosť. To je pre ňu ako autorku objektívny postoj, aby mohla komunikovať so životnou skúsenosťou čitateľa prostredníctvom metafor. Hlavnou črtou jej poézie je tradičná ženskosť.

Vo svojej tvorbe sa v začiatkoch rada inšpirovala a výrazne ju ovplyvnil Miroslav Válek, súčasne je pre ňu najvýznamnejším - a veľmi ju oslovil aj básnik Vladimír Puchala a jeho básnická zbierka Ihly v kope sena.

Ema vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo v anglickom a nemeckom jazyku, aktuálne pracuje na generálnom riaditeľstve ŽSR ako manažérka stratégie, venuje sa samostatnej agende ako sprostredkovateľ pre komisiu a vypracováva správy a štatistiky o výkonnosti manažérov infraštruktúry naprieč európskymi krajinami.

Bratislavu, aj keď má svoje čaro, si vychutnáva vo veľkej samote, vie tam byť šťastná, no vždy len na chvíľu, hlavné mesto je totiž pre ňu stále len miestom, kde pracuje a jej najväčšou radosťou je vycestovať za svojimi priateľmi a komunitou, s ktorou je prepojená - do obľúbených miest na východe Slovenska alebo do Česka. Rada si pri týchto stretnutiach s priateľmi a ich deťmi zahrá na gitare, vo svojom voľnom čase sa taktiež venuje výtvarnej tvorbe a pozitívnu energiu čerpá z vidieckej atmosféry. Napĺňa ju, že prostredníctvom týchto stretnutí spoznáva pokoj a idylu komunitného života na vidieku, kde si vie predstaviť že by raz mohla žiť, starať sa o kvety, pestovať zeleninu, chovať hydinu a byť gazdinou.

Na debut, ako priznala, aktuálne nepomýšľa a nie je jej prioritou. Vždy chcela len tvoriť, vyjadriť svoje pocity a písaním vytvárať metaforické obrazy, na ktorých vie dobrú báseň postaviť.

Skvelá nálada sa niesla počas celého trvania klubu, svojimi otázkami a postrehmi prispeli aj ďalší, ktorí prišli osobne - Ján Petrík, Michal Herceg, Viktória Feketeová či Lucia Rybárová. Lucia prečítala niečo zo svojej novej textárskej tvorby, dokonca v češtine a samozrejme ďakujeme aj ďalším, ktorí sa pripojili online a zapojili sa.

Naša Ema, ako ju familiárne nazvala šéfredaktorka a moderátorka klubového stretnutia Daniela Dubivská, v nás zanechala kúsok seba, svojej poézie a prísľub, že sa opäť s nami rada stretne na niektorej z vlakových staníc, kde sa naše spoločné literárne koľaje pretínajú.

Ukážka z tvorby E. Malíškovej:

Nakláňam sa ako vyzobaná slnečnica

vzďaľujúce sa kroky

sa jeden pod druhom trblietajú na oblohe

rozkrákané výčitky prilietajú z juhu

mädlím ich v prstoch

žihľavu

rozhnevané kytice čo bujnejú s každým stonom

prosím ťa len už nesvitaj aj tak skloním hlavu

po tvári ma pohladia krídla posledných vrabcov

štebot sa zdvihne ako dym

Martin Hlavatý