Keď „všetko“ nechýba

Všetko, čo chýba... nevravím, z času na čas to v našich životoch pocítime, no zároveň sa v nich to, čo chýba, snažíme dopĺňať. Všetko, čo chýba, je aj názov jedinej básnickej zbierky básnika Jozefa Puchalu, ktorý sa s nami delil o to, čo chýba i nechýba jemu, na našom poslednom literárnom klube v SKN, v utorok 17. februára. Mám však dojem, že aj keď som začala chýbajúcim, prvému tohtoročnému literárnemu klubu nič nechýbalo. Bol, snáď by som mohla použiť aj slovo dokonalý a nemusela by som sa zaň v tomto kontexte hanbiť, pretože svoju podstatu naplnil vrchovato. 

Na moju otázku, ako názov zbierky vznikal, Jozef so smiechom odpovedal: „Vymyslel mi ho brat Vlado, tiež básnik, takže to nie je môj názov.“  A toto priznanie vyznelo naozaj poľahčujúce, nakoľko sama si spomínam, ako sa pôvodný názov môjho debutu Pamäť larvy, premenil znenazdania na Karavánu rýb na podnet Tomáša Repčiaka. A celkom bez ujmy a šťastne. 

Na Jožka Puchalu si spomínam ako na chlapca zo Spišského literárneho klubu, ktorý tam prišiel ako môj rovesník tiež s prvou básnickou tvorbou. A zavážila. Ako si sám na tieto roky spomenul, na klube dodnes oceňuje to, že sa mohol o zážitky z tvorby podeliť s podobne orientovanými, teda píšucimi ľuďmi. Sama viem, ako sme sa všetci z prvého „klubového ovocia“ tešili a pochvala znamenala pre každého z nás, na začiatku básnenia, veľmi veľa. Vďaku vyjadril aj klubovému tútorovi Jankovi Petríkovi, ktorého vyzdvihol ako schopného literárneho manažéra i ako človeka, vďaka ktorému sa jeho tvorba ocitla na rôznych súťažiach. 

Jozef Puchala je rodákom z Levoče a tým začal aj náš spoločný rozhovor. Hoci tu prežil iba prvé tri roky svojho života, dodnes má k Levoči vrúcny vzťah. Ako redaktor STV tu stále nachádza publicistické, no určite aj poetické  inšpirácie. Aj keď sa po debute z roku 1995 na dlhé roky ako básnik odmlčal, poézii sa naďalej venoval. A prečo taká dlhá odmlka? „Tie roky som robil kariéru, na poéziu teda nebol čas“ poznamenal s humorom. Ako básnik sa však rozhodne nezaprie, pretože aj z jeho rozprávania bolo cítiť, že svet vníma okom a dušou poeta. 

Básnické nadanie v minulosti potvrdil aj na mnohých cesloslovenských i medzinárodných literárnych súťažiach – či už na Wolkrovej Polianke, Literárnom Zvolene,  súťažiach v Poľsku i Česku. A snáď sa už v tomto roku dočkáme aj vydania jeho ďalšej básnickej zbierky Krajina Kaina, ktorá by mala vyjsť v spišskom vydavateľstve FAMA art. 
„Považujem sa za polyhistora,“ uviedol na margo svojho rozhľadu, novinárskych a autorských skúseností Jozef, ktorý sa aj v súčasnosti naďalej v oblasti literatúry vzdeláva. Zvlášť mu učaroval Umberto Eco. Z jeho pestrej minulosti i humorne poodhalených chlapčenských výtržností spomenul aj obdobie, keď sa živil ako sprievodca vo vlaku. Dodal, že šlo o rodinnú tradíciu. No a ja som si vždy v tejto súvislosti predstavovala, ako píše básne trebárs aj na cestovné lístky.

Ani ako v básnikovi sa v ňom nezaprie novinár, tvrdiaci, že aj báseň je správa. „ Je to správa o našom vnútri, o svete, básňou tiež podávame správu. Ale inú, mnohokrát hodnotnejšiu ako je tá spravodajská,“ uviedol. V tomto zmysle reagoval aj na novú báseň Jána Petríka, ktorý, hoci je zväčša na kluboch hodnotiteľom, bol tentoraz spolu s Danielou Dubivskou na strane autorov a „svojou angažovanosťou“ sa osobnou revoltou pripojil k tým, ktorých súčasný svetový konflikt na pokraji hroziacej vojny trápi. 

No a napokon, Jozef Puchala bol v pozícii recenzenta nadšený aj hodnotnou básnickou tvorbou i vynikajúcou pamäťou Jána Lička recitujúceho spamäti a rovnako prózou Petra Haška, ktorý nás už ôsmykrát držal v napätí ďalšími osudmi dobrodruha Karla Maya.  

Príjemné klubové popoludnie sme po trojhodinovej rozprave i zvukovej ukážke z relácie Chvíľka poézie z tvorby Jozefa Puchalu ukončili živiom pre oslávenca – autor totiž v týchto dňoch oslavuje okrúhlu päťdesiatku. Ani otázok našich klubových priaznivcov nebolo málo. Zrejme preto sa čas spontánne prehupol do príjemného podvečera. Verím, že podobne ako vo mne, aj v tých, ktorí na klub prišli, doznieval jeho poetický aj ľudský dôvetok. 

Daniela Dubivská

Ďalšie fotografie: