ÚvodArchív aktualít › Domáci hosť aj trochu zákulisia

Domáci hosť aj trochu zákulisia

Prekvapenie, ktoré sme na júnové stretnutie Literárneho klubu pri SKN chystali, bolo prekvapením len dovtedy, kým jeho vedúca Danka Dubivská nerozoslala pozvánky. Škoda, že sa to tentoraz nemohlo zaobísť bez nich. Keď sa ma totiž Danka, moja redakčná kolegyňa, opýtala, koho by sme na stretnutie pozvali ako hosťa, spontánne mi napadlo, či by ním nemohla byť ona. Aby sme si rozumeli, vyberať na stretnutia hostí, nie je také jednoduché. Literárny klub pri SKN existuje ôsmy rok a stretáva sa 5 – 6 krát do roka. Na trojdňovom čingovskom klubovaní bývajú dokonca dvaja, traja.

Okrem autorov literatúry sme už „siahli“ aj po hercoch, spíkroch, jednej divadelníčke, i po dvoch publicistoch, diskutovali sme aj s hudobníkmi. Pod lampou býva najväčšia tma, a tak nám zatiaľ ešte ani raz nenapadlo myslieť aj na Danku – vedúcu klubu, ale predovšetkým poetku. A to som už jej hosťom bol aj ja, hoci inak na jeho stretnutiach fungujem ako jej pomocník a „kritik“. Na júnovom stretnutí sme si teda úlohu moderátora vymenili.

Danka sa voči môjmu nápadu, pochopiteľne, ohradila. Rozumel som – skromnosť je skromnosť. Danka je navyše – aj keď sa to možno iným zdať nebude – v zásade introvert. Poznáme sa roky, verte mi, je. Nepatrí však k tým absolútne plachým. Pootĺkali ju nielen Košický rozhlas a Levočská televízia, v ktorých si odkrútila nejeden rok, ale aj práca dlhoročnej novinárky.

Najlepším dôkazom tohto tvrdenia je poetika jej poézie, ale aj fakt, že do jej knižného publikovania sa nikdy nesilila. Časopisecky síce publikovala už od prvých rokov svojho písania (Literárne kroky, Dielňa Nového slova, Dotyky, Literika, Literárny týždenník, a iné), ale debutovala až v roku 2001 (Karavána rýb). Druhá jej zbierka poézie (Žena v cudzom brlohu) vyšla v roku 2012.

Ak sme sa na stretnutí rozprávali najmä o jej tvorbe (ako kolegyňu a vedúcu klubu ju totiž poznáme), okrem jej poetických začiatkov, skúseností zo súťaží, neskoršieho knižného i súčasného internetového publikovania, sme nemohli zabudnúť ani na ukážky z jej tvorby. Aj nimi potvrdila, že svoje osobné vnímanie sveta neodkrýva prvoplánovo. Jej metafora je v porovnaní s tvorbou súčasných autoriek – rovesníčok zložitejšia, stavia na vyššej schopnosti odčítania a abstrakcie. Je však zaujímavá a v kontexte pôsobí ako hudba významov a prirovnaní. Jej novšie, doteraz nepublikované básne, ktorými sa prezentovala, len potvrdili slová recenzentov (Podracká, Brük, Bančej, Zbruž, Richter), ktorí jej tvorbu oceňovali najmä kvôli ním.

Je pochopiteľné, že prijímanie jej poézie širšou čitateľskou verejnosťou nemusí byť vždy kladné. Danka si to uvedomuje, ale ako potvrdila, jej poézia odráža jej osobnosť a ona vie, že nemusí vyhovovať všetkým. Svoje ďalšie dve už knižne publikované básne, ktoré venovala dcére a synovi, prečítala s predchádzajúcim uvedením citových dôvodov, na základe ktorých vznikli. V príjemnej atmosfére stretnutia, keď sa s kolegyňou rozprávate ako s poetkou, tak aj týmto spôsobom dovolila hlbšie nazrieť do svojho tvorivého sveta.

Do krehkej izby autorstva nám dovolila vstúpiť aj v súvislosti s nedávnym facebookovo-telefonickým kontaktom s básnikom a prekladateľom Milanom Richterom. Básnik jednu z jej nedávno publikovaných básni na facebooku nielenže ocenil, ale v dlhšom telefonickom rozhovore, o ktorý ju požiadal, jej na základe vlastných skúseností poradil, ako svoju poéziu ešte viac priblížiť k čitateľovi.

Bez závisti musím napísať, že rada od autora, akým pán Richter je, je už sama osebe ocenením. Najmä ak si vás sám vyhľadá a stojí mu zato venovať vám svoj isto aj inak využiteľný čas.

Samozrejme, že aj na našom predprázdninovom literárnom klube bol priestor na otázky ostatných prítomných. Ako vždy, keď je klubová atmosféra uvoľnená, aj tentoraz vznikol spontánne. Čo viac si môže moderátor priať? Škoda len, že si ju nemohli užiť aj autori, ktorí sa ospravedlnili. Kvôli chorobe, služobným povinnostiam, či kvôli nie celkom priaznivému počasiu.

Aj kvôli tomu mal v druhej časti stretnutia, v časti, v ktorej sa prezentujú ostatní autori, priestor len náš „mayológ“ Peter Haško. Jednou z častí svojej literárno-životopisnej prózy nás opäť vrátil nielen do čias, keď sme so zatajeným dychom čítali romány Karla Maya, ale aj na stretnutie, keď nám práve túto časť už raz čítal.

Opakovanie je matka múdrosti, poznamenal a my sme sa nechali aj druhý raz vtiahnuť do toho úseku jeho prózy, v ktorej sa Karol May vydáva na cestu do Orientu.

Klub si s iným hosťom a isto aj v širšom obsadení najbližšie zopakujeme v septembri. Verím, že sa bude opäť na čo tešiť.

Ján Petrík

Na začiatok stránky Tlač stránky