ÚvodArchív aktualít › Dnes už teda nečítajme

Dnes už teda nečítajme

„Dnes už teda nečítajme,“ naznačil som posunkom okolo pol piatej moderátorke stretnutia Literárneho klubu SKN Danke Dubivskej. Čas sa už totiž blížil k zvyčajnej hodine ukončenia a náš Peter Haško bol ešte pripravený prezentovať sa pred hostkou svojou tvorbou. Nedostal sa už k nej. V stredu 6. októbra sme prvý raz od vzniku klubu naozaj nečítali. Petra sme síce obrali o možnosť vypočuť si ďalší z názorov na jeho tvorbu, odchádzali sme však plní zážitkov z rozprávania bábkarky, scenáristky, režisérky, občianskej aktivistky a fotografky Ivy Liptákovej. Naplnila nás najmä príbehmi, ktoré sme v súvislosti s vystúpeniami jej Bábkového divadla spod Spišského hradu určite neočakávali. Ivka totiž svoje predstavenia zlaďuje s výchovnými plánmi materských škôl. Nepripravuje ich vyložene ako edukatívne, ale v rámci tých, ktorých témou je samota, násilie, či iné problémy v rodine, sa potom v následnej diskusii s deťmi, aj za prítomnosti rodičov a učiteliek, dozvedá o mnohých neuveriteľne zložitých prípadoch života v rodinách svojich divákov.

Nielen tieto, mimochodom, už 25 ročné skúsenosti ju viedli k jej angažovanosti na poli ochrany práv detí, ale najmä týraných žien. Hovoriac o viacerých konkrétnych prípadoch, ktoré takto spoznala, sa dotkla aj poradenského centra HANA, v ktorom sa angažuje. Odtiaľ bol už len krôčik pochopiť, prečo sa väčšina jej režijnej práce v Divadle na opätkoch venuje predovšetkým téme ženy a jej vnútornému i vonkajšiemu intímnemu svetu. Popri snahe búrať svojou tvorbou každé spoločenské tabu vo vlastnom súbore, režírovala aj predstavenia spišskonovoveského Divadelného súboru Hviezdoslav a v súbore jej niekdajšej súkromnej ZUŠ-ky.

Obohatením naozaj zaujímavého popoludnia plného zážitkov, príbehov i aktívnej výmeny názorov, boli aj ukážky z jej bábkohereckej tvorby. Konkrétne z adaptácie básne Milana Rúfusa Zlatovláskin brat a autorskej hry Cirkus Pinka. Iva bábky z hier navyše nechala kolovať medzi účastníkov, vysvetlila spôsoby ich vedenia, pridala priznania k motivácii venovať sa divadlu, hovorila o širokej, nie vždy jednoduchej podpore v rodine, priznala sa k láske k fotografii. Robí ju síce neprofesionálne, ale zanietene. Má rada abstrakty, inscenované zábery, fotí aj akty. Inšpiruje sa pri nich poéziou.

Bolo teda naozaj o čom rozprávať, bolo čo z jej entuziazmu a zanietenia pre umenie ale aj pre človeka úprimne obdivovať. Peter jej nakoniec, ako sám podotkol, môže svoju prózu poslať prepísanú do Wordu. My ostatní jej posielame ďalšie poďakovanie.

Ján Petrík

Na začiatok stránky Tlač stránky