ÚvodArchív aktualít › Brány zo slov opäť dokorán

Brány zo slov opäť dokorán

Keď v éteri zaznie jej hlas, nevidiaci čitatelia ju bez zaváhania spoznajú. Načítavateľkou kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči je od  konca 80. rokov. Bola to náhoda, keď dovtedy neznámej pani Marici, istej levočskej dáme s noblesou, v nemocnici, na požiadanie, prečítala v dlhej chvíli celú knihu Večne spievajú lesy, a ona sa zmienila o tunajšom zvukovom štúdiu. Janka Dolanská ho vyhľadala a odvtedy je zaslúžene obľúbenou spíkerkou s mäkkým, príjemne posadeným hlasom, s príznačnou sykavkou, no aj tak sa na rozhodnutí prijať ju nič nezmenilo.

Hostka literárneho klubu medzi nás zavítala v stredu, 9. septembra. Po dlhej pauze spôsobenej opatreniami kvôli korone sme si spolu zafilozofovali a ponorili sa do sveta kníh, aj literátov. Janka nosieva so sebou diár, do ktorého si zapisuje zaujímavé myšlienky aj z kníh inšpirujúcich autorov. Od detstva miluje Pippi Dlhú Pančuchu a knižnica bola pre ňu odjakživa obľúbeným miestom. Okrem nej vraj aj kostol a krčma Družba, kde chodievala so svojím otcom. Niekoľko rokov pôsobila v komisii SKN, kde pomáhala s výberom kníh na načítavanie a neraz moderovala kultúrne podujatia v meste, nevynímajúc našu inštitúciu. Kým nezakotvila v Knižnici Jána Henkela v Levoči. Aj keď držať kormidlo takejto kultúrnej ustanovizne nie je vôbec jednoduché, čaruje a snaží sa, aby knižnica ponúkala to, čo od nej čitateľ očakáva – dobré knihy, služby aj zaujímavé podujatia.

Od detstva sa v škole cítila byť založením i svojou povahou tak trochu iná. V živote to nemala tiež jednoduché, keďže doma má okrem zdravej dcéry aj už dospelého hendikepovaného syna, ktorému v troch rokoch diagnostikovali poruchu autistického spektra. Aj preto musela byť vždy matkou na plný úväzok. S humorom a láskou však Radima opisuje ako schopného a akčného chalana.

V príjemnom dialógu popoludnia padla aj otázka, či sa niekedy pokúšala o vlastnú tvorbu, rozhovorila sa aj o tom. „Nie, nikdy, lebo to jednoducho neviem.“ Napriek tomu sa odhodlala zaznamenať jeden zo svojich zážitkov do zborníka venovaného výnimočnému popradskému básnikovi. „Raz som chorá a takmer nevládna roznášala pozvánky na Autvent a nemohla som otvoriť veľkú bránu na fare. Zrazu sa z hmly ako zázrakom vynoril básnik Pavol Hudák. Požiadala som ho o pomoc a on mi tú veľkú, ťažkú bránu otvoril. Takže aj na to sú dobrí básnici,“ zaspomínala s úsmevom. Básnici otvárajú brány poetické a rovnako brány i dvere knižníc, aj tej levočskej. Janka tu organizuje stretnutia básnikov a spisovateľov a iba nedávno pozvala ženskú špičku slovenskej poézie Milu Haugovú a Danu Podrackú, ale aj prozaika Stanislava Rakúsa či básnika Erika Ondrejičku. Pred poéziou a jej dobre ukrytými inotajmi a metaforami má rešpekt a priznáva, že nie vždy jej rozumie, no o to viac ju láka pochopiť jej zákutia. Ako vášnivá čitateľka neváha siahnuť ani po poézii. „Veľmi neskoro som sa dostala aj ku knihe Anna zo Zeleného domu. Som rada, no zistila som, že som zmeškala a na túto knihu je už neskoro,“ nostalgicky skonštatovala. Vo výbere ju inšpirujú jej literárni priatelia, medzi nimi básnik Erik Groch, ale aj Peter a Marián Milčákovci.

Autorskou časťou sa tentoraz klub príliš nehrdil. Peter Haško priznal, že ho k písaniu od ukončenia svojho „mayovského obdobia“ nič výrazne neinšpirovalo. Dve nové básne som teda prečítala len ja. Jediným hodnotiacim prvkom bolo konštatovanie Petra Haška, že tentoraz sa moja poézia vyhla temnote a pôsobila, aj na moju radosť, optimistickejšie.

Možno nás korona trochu viac zneistila či zahnala do kúta, no stredajšie popoludnie bolo pozitívne a priaznivé aj vďaka slnečným lúčom prenikajúcim do našich tvárí. Po dlhšom čase sa na klube objavili aj manželia Ličkovci, ktorí s nami živo diskutovali. Janka Dolanská sa odvtedy, ako stretáva nevidiacich častejšie, naučila vnímať ich životy citlivejšie, a mrzia ju nedostatky najmä v oblasti bezbariérovosti. Levoča je podľa nej ešte stále plná bariér znemožňujúcich im pohyb a prístup na mnohé miesta.

A nakoľko som v minulosti už viackrát z úst nevidiacich začula, že zvukové knihy od Janky Dolanskej sa dobre počúvajú(Želka dokonca sympatizuje aj s jej sykavkou), nechala som sa inšpirovať a pozvala ju na klub najmä ako milovníčku dobrých kníh. Rada ich kupuje a siaha samozrejme aj po tých, ktoré má teraz denne pred sebou v policiach knižnice. Slabosť má napr. na Madisonské mosty. A spíkerské remeslo? „Nie je jednoduché načítavať knihy, som samouk, veľa som sa počúvala a učila na vlastných chybách, len tak ich môžem odstrániť. Hoci niekto sa počúva nerád. Svoj tieň však neprekročím,“ skonštatovala sebakriticky. 

Slobodný pocit, že žiaden gong nám čas nevymeral, takmer tri hodiny debát, rozprávania a otázok umožnil, že minúty sa popri nás kĺzali veľmi prirodzene. Teší ma, že klub sme po dlhej pauze práve týmto stretnutím vzkriesili a príjemná hostka ho naplnila úprimnou zainteresovanosťou. Ak to býva tak, že hosťa zvyčajne núka hostiteľ, v stredu to bolo i naopak. Janka nám priniesla bochník vynikajúceho syra z domácej farmy svojho manžela. Vďaka, a za milú atmosféru aj všetkým ostatným, pre ktorých je literárny klub spojením inšpirácie a pohody.

Daniela Dubivská

Na začiatok stránky Tlač stránky