Interview o postavení brailu v Maďarsku a Poľsku

Michal:

Najskôr by som chcel, aby ste nám povedali niečo o systéme vzdelávania v Braillovom písme v špeciálnych školách a v bežných školách. Ako to vnímate ako odborníčky na Braillovo písmo?

Judit:

Máme jednu školu pre nevidiacich žiakov v Budapešti a dve ďalšie školy, jednu v Budapešti a jednu v Debrecíne, ktoré vyučujú zväčša slabozraké deti. Vo všetkých týchto troch školách sa Braillovo písmo vyučuje pre všetkých, ktorí to potrebujú, a je veľmi dôležité vedieť, a predpokladám, že v susedných krajinách je to rovnaké, že študentská populácia, dovoľte mi použiť tento škaredý výraz, špeciálnych škôl sa naozaj zmenila v posledných rokoch. Pretože na špeciálnych školách máme vo všeobecnosti čoraz menej žiakov a rastie počet žiakov so zrakovým postihnutím v kombinácii s viacnásobným postihnutím. To znamená, že Braillovo písmo sa učí na špeciálnych školách čoraz menší počet žiakov. A tí, ktorí sú, povedzme to veľmi jednoducho, len študenti so zrakovým postihnutím, väčšinou chodia do bežných škôl. A to je veľmi náročná situácia, pretože služby cestujúcich učiteľov nemajú dostatočnú kapacitu na to, aby mohli tráviť veľa času so žiakmi v bežných školách.

V Maďarsku má len veľmi malý počet škôl vlastných učiteľov pre žiakov so špeciálnymi potrebami. Problémom je teda v mnohých prípadoch praktický nedostatok odborníkov. Keďže nemáme dostatok ambulantných učiteľov, musia sa rozhodnúť, čo budú učiť v tomto veľmi obmedzenom počte hodín, ktoré môžu stráviť s každým žiakom. A tak sa veľmi často kladie väčší dôraz na výpočtovú techniku a menej na Braillovo písmo, pretože pomocou počítača môžu žiaci priamo komunikovať so svojimi učiteľmi, ktorí môžu okamžite čítať na obrazovke to, čo nevidiaci žiak napíše.

Bohužiaľ, povedala by som, že čoraz menej žiakov je skutočne aktívnymi používateľmi brailu.

Marta:

V Poľsku používa Braillovo písmo čoraz menej ľudí, pretože viac detí chodí do bežných škôl a tam sa brail naozaj nepoužíva. Hovorila som s niektorými učiteľmi a oni mi povedali, že nemajú čas učiť sa Braillovo písmo. Takže ak nepoznajú brail, nemôžu učiť deti.

V špeciálnych školách je to oveľa lepšie, pretože deti sa začínajú učiť brail už v prvom ročníku. Ak však chodia do bežných škôl, všetko sa učia naspamäť. A podľa môjho názoru to nie je dobré, pretože nevedia písať.

Michal:

Koľko organizácií investuje čas a úsilie do získavania nových pedagógov, učiteľov brailu, učiteľov, ktorí by tieto deti učili?

Judit:

V Maďarsku má vlastne len Fakulta špeciálnej pedagogiky ELTE Bárczi Gusztáv špecializáciu v oblasti zrakového postihnutia. Sme teda jedinou inštitúciou vyššieho vzdelávania, kde sa vzdelávajú kvalifikovaní učitelia študentov so zrakovým postihnutím.

Maďarská federácia nevidiacich a všetky jej členské asociácie po celej krajine sa však v prípade, že niekto prejaví záujem naučiť sa brail, pokúsia zabezpečiť iného nevidiaceho alebo učiteľa so špecializáciou, aby ho naučil Braillovo písmo.

Bohužiaľ, nemáme tu toľko ľudí, ktorí by žiadali o výučbu Braillovho písma koľko by sme si priali.

Marta:

Mnoho ľudí uprednostňuje iPhony, počítače, čítače obrazovky pred čítaním. Takže to nie je veľmi dobré. Čoraz menej ľudí číta Braillovo písmo.

No, vo všeobecnosti nie je veľa študentov pedagogiky, ktorí by sa učili špecificky o nevidiacich a o braili. Školy ale hľadajú takýchto študentov a špeciálneho učiteľa... v bežnej škole sú všetky znevýhodnenia, autistické deti, nepočujúce deti, nevidiace deti... A myslím si, že je ťažké nájsť človeka, ktorý vie všetko, ktorý vie, neviem, ... ktorý sa učí Braillovo písmo, ktorý vie všetko o nevidiacich aj nepočujúcich a o všetkých druhoch špeciálnych potrieb žiakov. Myslím si, že to je v Poľsku nesprávne nastavené.

Naša inštitúcia má učiteľov Braillovho písma a všetci, ktorí chcú, sa učia brail. A tiež učíme nových inštruktorov. Snažíme sa propagovať Braillovo písmo. Hovoríme, že je dôležité, ale ako som už povedala, potreba Braillovho písma nie je taká veľká. To je ten problém. ... Ale áno, v prípade potreby učíme Braillovo písmo.

Michal:

Existuje štátna podpora, ktorú by ste mohli spomenúť, zameraná na propagáciu Braillovho písma alebo motivovanie učiteľov alebo škôl, aby používali Braillovo písmo? Existujú na to nejaké legislatívne nástroje, alebo nie?

Marta:

Nie. Všeobecne by mali žiaci chodiť do školy a to je všetko. Braillovo písmo nie je povinné. V bežnej škole je v jednej triede asi 20-30 detí a jeden učiteľ, ktorý nemusí mať čas starať sa o potreby všetkých žiakov. A myslím si, že to je problém.

Judit:

Legislatíva nie je až taký problém. Povedala by som, že veľmi závažným problémom je skôr to, že len veľmi málo nevidiacich ľudí má v Maďarsku brailový riadok. Viete, v dnešnej dobe ľudia väčšinou čítajú elektronické knihy alebo audioknihy, alebo si jednoducho stiahnu naskenované z internetu alebo kupujú e-knihy. A tie by mohli bez problémov čítať na brailovom riadku. Tieto zariadenia sú však veľmi drahé. Veľmi málo ľudí v Maďarsku si ich môže dovoliť kúpiť.

Existuje možnosť získať finančnú podporu od štátu. A to Vlastne ani nie malú, pretože 50 % zariadenia môže financovať štát, ale aj tak zvyšné náklady sú pre väčšinu ľudí dosť vysoké.

A ďalšia vec je, že máme veľmi málo odborníkov, na ktorých by sa mohli nevidiaci obrátiť ak by sa chceli naučiť používať brailový riadok. Takže problémom je, povedala by som, aj nedostatok skúsených odborníkov.

Marta:

Nevidiaci používajú brailové riadky, ale len ak sú skutočne zanietení používatelia brailu, ak sú nadšení pre braillovo písmo. Ak brail čítajú neustále, áno, používajú aj riadok.

Druhou vecou je, že sú dosť drahé. Môžete získať finančnú podporu od Úradu pre zdravotne postihnutých, ale podporu môžete získať raz za šesť rokov. Takže napríklad, keď si niečo kúpite, musíte čakať šesť rokov na ďalšiu podporu.

Michal:

Vidíte ako možnosť zavedenie viac brailových riadkov do škôl ... Bolo by to podľa vás spôsobom alebo cestou k zlepšeniu vzdelávania v Braillovom písme?

Judit:

Povedala by som, že by to bola jedna časť riešenia. Myslím, že áno, no nie je to absolútne riešenie. Som si však istá, že by rozhodne pomohlo mať takých odborníkov, ktorí sú schopní naučiť nevidiace deti a dospelých, ako používať brailový riadok, a ktorí vedia tiež vysvetliť, ako sa dá riadok efektívne používať, pretože to je tiež veľmi dôležité, určite by to pomohlo.

Samozrejme, problémom je aj to, že aj brailové tlačiarne sú veľmi drahé. Máme síce niekoľko združení, ktoré vlastnia brailové tlačiarne. Mnoho ľudí uprednostňuje čítanie z papiera tradičným spôsobom, vlastne aj ja. Takže áno, mať väčší počet zariadení by určite pomohlo.

Michal:

Čo by ste odporučili učiteľovi v bežnej škole, aby pracoval s Braillovým písmom? S ktorými zariadeniami začať a ako postupovať? Čo by ste povedali, že by bolo najlepším riešením v Poľsku?

Marta:

Začala by som s písacím strojom a podobnými vecami, pretože prvé roky základnej školy nie sú také ťažké. Nie je tam toľko písania. Je tam trochu, ale nie toľko.

Nechala by som deti, aby sa zabávali s brailom, pretože vidiaci ľudia majú knihy s obrázkami a inými atrakciami, a nevidiace dieťa nemá takéto možnosti.

A potom by som, neviem... brailový riadok po roku alebo dvoch, pretože je to veľmi drahá vec, drahý prístroj a deti musia byť pri jeho používaní opatrné.

Michal:

Aký vek považujete za primeraný na to, aby ste dieťa zoznámili s brailovým riadkom, resp. inou brailovou technikou alebo technológiou?

Judit:

Nuž, to je veľmi dobrá otázka a vôbec nie ľahká. Určite by som najskôr učila Braillovo písmo a ako používať brailový písací stroj. Je veľmi dôležité vidieť Braillovo písmo napísané na papieri, na liste papiera, aby si dieťa mohlo predstaviť, že text môže byť formátovaný, že nadpis je uprostred stránky, že existujú odseky. Myslím si, že je veľmi dôležité dotýkať sa brailových textov ako celku, nielen dotýkať sa jedného riadku na digitálnom brailovom displeji.

To je jedna veľmi dôležitá vec. A myslím si, že je príliš náročné naraz sa naučiť používať počítač, brailový riadok a zároveň sa naučiť používať samotný brail, čítať brail.

Som si teda istá, že dieťa musí najprv dobre ovládať čítanie a písanie Braillovho písma. A brailové riadky môžu byť zavedené až vtedy, keď je toto zvládnuté. Je naozaj ťažké určiť vek, aj preto, že môžeme mať rôzne vzdelávacie systémy. Ale ak by som mala uviesť približný vek, povedala by som 9, 10 rokov, nie skôr.

Michal:

Ako je to v Maďarsku s materiálmi pre, povedzme, predbrailové alebo nazvime to rané brailové obdobie, prvý, druhý rok vzdelávania braillistov?

Judit:

No, určite by sme mali mať oveľa viac materiálov. Napríklad v Spojených štátoch existujú brailové knihy pre deti Seedlings, ktoré sú úplne bežnými tlačenými knihami rozprávok pre malé deti. Text je jednoducho pridaný na priehľadné materiály nalepené na stránke, takže vidiaci môžu čítať písmená, ale zároveň môžu nevidiaci na liste nahmatávať brail. Je to veľmi dôležité, pretože deti, aj vo veku, keď ešte nevedia čítať, už prichádzajú do styku s Braillovým písmom. Vidiace deti, kamkoľvek idú, vidia písmená, vidia slová, vidia text okolo seba. Aj vo veku, keď ešte nevedia čítať, stretávajú sa s písmenami. A myslím si, že pre nevidiace deti je veľmi dôležité mať podobnú skúsenosť, aby mali doma Braillovo písmo, aj keď ho ešte nevedia čítať. A áno, mali by sme mať viac materiálov pre začínajúcich používateľov Braillovho písma.

A chcem spomenúť ešte jednu vec, ktorá je, myslím, veľmi dôležitá a často na ňu zabúdame. Keď čítame brailovú stranu, naučíme sa orientovať na liste papiera. A verím, že táto skúsenosť s orientáciou na strane veľmi pomáha pri orientácii a mobilite. Toto je oblasť, s ktorou má veľa nevidiacich detí ťažkosti. Videla som, myslím, že to bolo dielo Nemeckej federácie nevidiacich, hmatové bludiská v Braillovom písme, ktoré sú pre nevidiace deti veľkou zábavou. Ale máme veľmi málo týchto kreatívnych materiálov.

Tu v Maďarsku máme veľmi obmedzený prístup ku hmatovej grafike. Takže áno, musím povedať, že je tu veľa čo rozvíjať.

Michal:

Ako je to v Poľsku s hmatovými a brailovými materiálmi pre deti v bežných školách?

Marta:

Problém je, že existuje veľa rôznych učebníc. Nikdy neviete... napríklad jeden rok je tu táto učebnica a potom príde nový učiteľ a je tu nová učebnica. Takže sa to nemôže tlačiť skôr, lebo sa to môže zmeniť. Alebo sa môže zmeniť školský program. V prípade potreby môžete mať učebnice zo špeciálnych škôl, myslím. Ak by bola špeciálna škola požiadaná o pomoc, myslím, že nikto by neodmietol požičať učebnicu.

A hmatové obrázky môžeme vytlačiť tu v našom združení. Ale už niekoľko rokov ich nikto nechce. Neviem... Pracujem tu tri roky a ešte som nepočula, že by niekto chcel nejaké hmatové obrázky. Neviem. Nie je potrebné ich tlačiť. Alebo možno študenti majú iný spôsob, alebo pracujú s, neviem, dobrovoľníkmi. Ale ak sa nedotknete obrázku, nemôžete ho naozaj "vidieť". Takže neviem.

Podľa mňa študenti uprednostňujú elektronickú verziu alebo si nahrávajú svoje materiály, a tak sa učia. Takže nám to vlastne chýba.

Myslím si, že by mal existovať systém, ktorý by mal fungovať tak, že keď niekto materiály potrebuje, hneď sa spracujú a odovzdajú sa študentovi, ktorý to potrebuje. Myslím si, že by to malo fungovať plynule a nie takto.

Ľudia v Poľsku teraz uprednostňujú používanie počítačov, iPhoneov, e-kníh, audio kníh, ktoré sú tak populárne, že Braillovo písmo sa, bohužiaľ, dostáva do úzadia. Bežné školy a rodičia môžu mať veľké ťažkosti pri hľadaní niektorých materiálov.

Michal:

Máte nejaké špecifické pracovisko na prepisovanie materiálov na požiadanie pre používateľov brailu?

Judit:

Maďarská federácia pre nevidiacich môže sprístupniť učebnice a vytlačiť ich v Braillovom písme. To je veľmi dôležité. A tiež naše členské asociácie, resp. niektoré z nich, majú možnosť tlačiť učebné materiály, ak sú o to požiadané.

Ďalším novým nápadom a veľmi dôležitým novým zdrojom je, myslím, 3D tlač. Maďarská federácia sa snaží vyvinúť súbory materiálov, napríklad na uľahčenie výučby biológie, napríklad vytvorením modelov rôznych kostí ľudského tela alebo vytvorením hmatových modelov rôznych druhov hmyzu. Veríme, že školy by si mohli v budúcnosti buď prenajímať tieto sady, alebo kúpiť tieto sady 3D tlačených hmatových materiálov. Existujú teda veľmi užitočné a cenné iniciatívy, ale stále potrebujeme čas a zdroje. A všetky tieto sady materiálov by mali byť dostupné v celej krajine. Niečo sa už začalo, ale potrebujeme čas, aby sme mohli poskytnúť všetky materiály pre všetky deti, ktoré ich môžu potrebovať v bežných školách.

Michal:

Máte nejaké informácie o bežných školách, či dostávajú pomoc o ktorú žiadajú? Alebo je problém, ako ste naznačili, skôr v tom, že nežiadajú o pomoc?

Judit:

V posledných dvoch, troch rokoch je v tomto systéme veľmi veľký problém. V minulosti, keď nevidiaci žiaci začali navštevovať bežnú školu, pomáhajúce centrum, ktorým je v prípade nevidiacich detí škola pre nevidiacich, špeciálna škola pre nevidiacich študentov, dostala oznámenie, vlastne oficiálne oznámenie, že v tejto a tejto škole, v tejto a tejto dedine alebo meste, je nevidiaci žiak, vek, rok a podobne. Nevieme presne, kto o tom rozhodol, ale: z dôvodu ochrany súkromia už nie je možné informovať takéto špecializované centrum, teda špeciálnu školu. Výsledkom je, že je výlučne len v zodpovednosti bežnej školy kontaktovať centrum a požiadať o podporu.

Ak to škola urobí, potom môže ambulantný učiteľ kontaktovať žiaka a kontaktovať učiteľov žiaka. Ak sa škola z akéhokoľvek dôvodu rozhodne nekontaktovať špecializované pracovisko alebo ani nevie, že táto možnosť existuje, žiak môže ostať bez akejkoľvek špeciálnej pomoci. Je to veľmi zvláštna situácia, pretože nemôžeme ani zaručiť, že všetky nevidiace deti alebo študenti so zrakovým postihnutím dostanú špeciálnu podporu od niektorého zo špecializovaných pracovísk.

Michal:

Aká je situácia s používaním Braillovho písma v Maďarsku vo všeobecnosti, ak to vôbec môžete zovšeobecniť?

Judit:

To je ťažká otázka a bola by som veľmi rada, keby som mohla povedať, že nevidiaci ľudia si objednávajú knihy z brailovej knižnice Federácie nevidiacich. Ale musím byť úprimná, ani ja to nerobím, lebo som lenivá ísť na poštu, vyzdvihnúť knihy, vrátiť ich na poštu alebo do knižnice po tom, čo ich prečítam.

Povedala by som, že priemerný používateľ Braillovho písma používa brail, ale napríklad pre veci ako sú štítky, neviem... nádoby na koreniny v kuchyni alebo štítky na zložky s vytlačenými dokumentmi, pri ktorých by som inak nevedela, čo je na tých stránkach. Priemerný používateľ Braillovho písma ho môže niekedy používať v práci, ale väčšina ľudí používa čítače obrazovky a ako som už spomenula, veľmi málo ľudí používa brailové riadky.

Braillovo písmo máme len na farmaceutických výrobkoch. Napríklad vo verejnej doprave máme tlačidlá popísané v Braillovom písme, napr. na tlačidle STOP. Máme čoraz viac výťahov s brailovým označením a veľkými číslami. Máme aj hmatové mapy s brailom, ale to je zložité, pretože veľmi často, ak sa ako nevidiaci pohybujete po meste, ani by ste hmatovú mapu nehľadali, pretože neviete, že tam niekde je niečo, čo by ste mohli hľadať. Bohužiaľ, len veľmi málo produktov má na obale Braillovo písmo.

Michal:

Teraz si povedzme o braili vo všeobecnosti a jeho využití pre ľudí v Poľsku. Ako by ste opísali jeho prítomnosť v prostredí? Kde môžete ako nevidiaca v Poľsku bežne nájsť Braillovo písmo? Ako vám to môže pomôcť? Čo krajina ponúka v Braillovom písme?

Marta:

Tento rok máme boom Braillovho písma vďaka európskemu zákonu o prístupnosti a podobným veciam. Ľudia toho veľa nevedia, ale myslia si, že všetko by malo byť v Braillovom písme. Myslím si, že najpotrebnejšia vec je Braillovo písmo na dverách miestností, napríklad v kancelárii, aby ste vedeli, čo je v miestnosti. Vo vlaku môžem nájsť sedadlo, keď je číslo v braili. Alebo na stanici, keď neviem... som na vlakovej stanici alebo v stanici metra a neviem, kam mám ísť, označenie v braili mi môže veľmi pomôcť, lebo si ho môžem prečítať. Napríklad... hry ako Monopoly alebo niečo podobné: všeobecne platí, že hry, ktoré nie sú označené, môžu hrať len vidiaci ľudia. No tak niektorí nevidiaci si kúpia fóliu a hru si označia. Alebo označovanie potravín ...

Na obaloch liekov máme Braillovo písmo, takže to nie je potrebné označovať. Niektorí ľudia si označujú v Braillovom písme práčky, kávovary alebo iné zariadenia, ktoré sa ťažko ovládajú. Tak si umiestnili Braillovo písmo vedľa tlačidiel. Takto ich môžu používať a je to naozaj užitočné a praktické.

Mnoho ľudí hovorí: "lenže nie všetci čítajú Braillovo písm, takže to označovanie nie je potrebné". Preto musíme za to bojovať. V našej inštitúcii dostávame veľa otázok, pýtajú sa nás na Braillovo písmo a ľudia si myslia, napríklad, že Braillovo písmo by malo byť viditeľné z diaľky. Teda že brail by mal byť taký veľký, aby ho všetci videli z diaľky... Ľudia o Braillovom písme veľa nevedia.

← Späť na program konferencie